na Blog.cz

Teraz už definitívne končím. Ďakujem všetkým, čo naštevovali môj blog. Naozaj vám ďakujem. Ale musím vám to oznámiť, KONČÍM!

Majte sa!

Milé SBE-ečko. Ďakujem Ti za podporu. Veľmi si to cením.  A preto som sa rozhodla, že Ti spravím design na blog. Samozrejme ak chceš. Ak nie, tak aspoň diplom. Len sa ozvi, že čo má naňom byť. Ďakujem!!

MILÍ OSTATNÝ, (ak tu niekto je) PROSÍM VÁS, ABY STE POUVAžOVALI NAD TÝM, ČI CHCETE BYŤ MOJÍM SB. AK ÁNO, PROSIM PODPÍŚTE SA DOLE. Ďakujem!

To je, myslím, všetko. AHOJ!!!!

Ak sa môj blog nedostane opäť na nohy, ruším ho naozaj.  ak súhlasíte, že ste mojími SB, tak sa prosím ohláste v tomto článku.

A aby ste vedeli o čo sa tu jedná tak:

Moje doterajšie SB, ako som dnes zistila, Benkas ma vyhodila z SB, lebo som nemohla ist na interneta vtedy bolo triedenie, no neisiel nam internet, a dva týždne sa opravoval, a týždeň pre a po som tu nebola... Takže, je to čiastočne moja vina. Ďalej, Wampire Girl s Lilinqou rušia blog. Takže tak... Takže tak. Nejaké otázky??

Vlastne, pre koho to píšem??? Veď tu nikto nie je... Cawte... Som"veľmi rada" že ste "nenechali" samu. Veľmi pekne vám ďakujem!!

Snažila som sa dať sem 8.kapitolu, ale nie všetko sa mi podarilo ako som chcela. Do stredy to sem dám. Len jednu stranu potrebujem dopísať. Ale neviem o čom!! Pomôžte mi! Píšte, že ako by to podľa vaších predstáv pokračovalo a ja si možno odtiaľ niečo vyberiem!

Ďakujem!!

Takže mám na to 3 hodiny aby som sem dala kapčuuu... Pokúsim sa. Ak nie... hneď ráno zajtra!

1. Internet je opravený

2, V sobotu bude 8.kapitola

3, dám ešte vedieť

Majte saaaa!!!

Doma nám nejde internet..... do doby neurčitej, tak sa nehnevajte.... Môže to byť kľudne 2 týždne, čo tu nebudem, teda, čo nám budú opravovať internet... Tkaže tak. To je všetko!!

Majte sa!!!

Hovorila som vám, že tento a nabudúci týťdeň nebude poviedka?? Ak áno, tak vám to pripomínam. Ak nie, tak už to viete...

Zasa!!! Prehrali sme... po 1.tretine to bolo 1:0 viedli Fíni, potom sme viedli my 1:3, no naši hokejisti si mysleli, že sa už nič nemôže stať, a anechali sa bohužiaľ vylučovať (teraz to ľutujú). No a po tretej tretine 5:3 prehrali sme BRONZ. Sme na štvrtom mieste... No a aj tak je to náš najlepší výkon.

Viac na:

Ešte vám dám z hokeju Kanada: USA a potom celkové vyhodnotenie vštkých súťaží...Majte sa!!

Kanada- Slovensko!!! Prehrali sme! Síce tretia tretina bola naša, tú sme vyhrali, nedokázali sme vyrovnať... Mali sme také šance!! No nepodarilo sa... Keby to bolo o 20 sekúnd dlhšie... vyrovnáme!! Ale čo už.. Ideme bojovať s Fínskom o bronz, držme palce!!

P.S.: Kanaďania sa nás báli (ku koncu), báli sa, či si zahrajú s USA. Alebo my.

Viac na:

Vyhrali sme nad Švédskom!!! JUCHUCHÚ! No ale zajtra večer hráme s Kanadou... to máme vopred prehraté, ale aj tak mnohí Slováci dúfajú, ako ja, že možno vyrovnáme skóre... ale výhra... no neviem....

Aha:

Asi pôjdem na spomínaný KUBÍN, no aj ked nepôjdem, musím sa naučiť naň. Sú to tri strany. Takže sa mám čo učiť. Navyše notebook je obsadený, lebo tam hrajú nejaké hry a bráchovia to furt hrajú. Takže poviedky nemôžem písať. Toto všetko, teda pozastavenie blogu, bude trvať asi 2 týždeň...

To je všetko :-)

Vyhrali sme nad Nórskom 4:3!!! Sama som ten posledný gól videla. Bolo to asi 14 minút pred koncom 3.tretiny!! Zajtra hráme so Švédskom. Zasa to budem vidieť. Teda, ak si to náš učiteľ nerozmyslí. Pretože nám to v škole premieta. Aj mynule keď sme hrali s Ruskom. Takže držme palce naďalej!!!!!!!! Ja viem, už vás bolia, lebo vyhrávame, ale čo už... Teraz to vzdať nemôžeme!!!

Ďalšia kapča.... Viem, je to strašne zle napísané, ale čo už...

Vyhrali sme nad Ruskom 2:1!!!!

Takže. Neviem, čo to so mnou je. Dostala som vo štvrtok 3, niekoľko dní pred tým 4, a v piatok zasa 3. Takže teraz sa musím učiť z hodiny na hodinu, a opraviť si to... Takže Trojuholník bude až v sobotu. Teda myslím. Len pár vetičiek potrebujem napísať. Takže asi tak. H2O-vka je ešte stále pozastavená. Povedzte mi úprimne, chce sa vám takú blbosť čítať?? Mne sa to nechce písať. Tak. Presne tak. Nechce sa mi to písať, ani keby ma mali za to zabiť. Čo už. Nič. A... čo som to chcela?? Aha, už viem! V utorok a vo štvrok som do 15:15 v škole. Takže vtedy nestíham pridávať nič. Tak sa nehnevajte. Možno vo štvrtok áno, ako napríklad teraz, lebo som na počítačovom krúžku. Súhlasíte s tým, aby som Trojuholník pridávala v SOBOTU?? Potrebujem váš súhlas, inak to bude pribúdať v utorok v neskorých nočných hodinách... LEBO NESTÍHAM. Majte!!

P.S.: Ďakujem Kuzminovej, že máme zlato a striebro!!

Gustov pohľad

,,Tak dobre, Zrazilo ho auto." preglgol som.
,,Čo?" vykoktala.
,,Presnejšie pred mojimi dverami."
,,Ako prosím?"
,,No... bol na druhej strane ulice, a chcel prejsť ku mne. A keď vykročil, zo zákruty do neho vrazilo auto.Pozeral som cez okno. Náhodou."
,,Nie!"
,,Áno. Je v kóme. Bojuje o život a o smrť.. Je to otázka času. Lekári mu nedávajú nádej. "
Ona len pokrútila hlavou, že to nie je pravda a prišiel obrovský plač. Minula celé dva balíky hygienických vreckoviek. Fakt stračné. To ju až tak dojalo? S Borisom sme to nemali vymyslieť, že ho zrazilo auto. Bol to zlý nápad, ale čo už.
,,Keď zomrie, ešte aj to stihol povedať, že nechce, aby si bola na jeho pohrebe. Neželá si to." pokračoval som.
,,Ja... ne-ve...rím to...mu." dostala zo seba len toľko. Nič viac.
,,Musím už ísť. Naspäť do nemocnice."
,,Idem s vami."
,,Nie. Nejdeš."
,,Ale ja musím. Je to moja povinnosť."
,,Ktorá sa nesplní, Boris to nechce." A nechal som jednu bankovku, netuším akú, a odišiel som. Všimol som si jeden tyxík, tak som k nemu prišiel a požiadal ho o službu.
,,Dobrý. Mohli by ste, ehm, ísť po môjho brata, a priviezť ho sem?" požiadal som.
,,Dobrý deň, no, ak sa dohodnete kto zaplatí, a kam mám vlastne ísť, a poviete mi vaše a jeho meno, tak môžem."
,,Takže zaplatím vám, keď ho sem priveziete. A zarátajte tam aj cestu k domu a cestu sem. Len chodte na recepciu v hoteli Nota, a dajte vedieť, že ste prišli pre Borisa Macka. Moje meno je Gustáv Suchý. Našimi priezviskami sa nezaoberaje, ja mám po mame a on má po otcovi." Samozrejme, že som klamal.
,,Jasné, už idem. Ešte sa vás opýtam, či môže byť cena cesty ....(pozri internet)" odpovedal mi.
,,Ehm. Libry?"
,,Ste predsa v Írsku. Tu sa platí librami. "
,,Aha. No ja mám iba doláre."
,,Ach tak. To nevadí."
,,A koľko to bude v dolároch?"
,,Bude to..............(internet)"
,,V poriadku. A nezabudnite, hotel Nota, Boris Macko, a priviezť ho sem. Jasné?"
,,Áno."
,,Tak zatiaľ dovidenia." rozlúčil som sa. Potom sa nazrel dnu, do pizzérie na Valentínu. Sedela a pozerala do nema. Slzy jej stekali po lícach. Bola zničená. Nič si nevšímala, keď sa jej čašník pýtal, či si niečo dá. Ale potom zistil, že má kopu práce so slzami. Ako som na ňu pozeral, som aj zabudol, že mám zavolať Borisovi, nech vie, o čo sa jedná.
Vyťukal som jeho číslo a keď zvihol, spustil som:
,,Počuj, príde pre teba taxík. Ok? Dovezie ťa sem."
,,Už sa vezem. Ale ďakujem za upozornenie." a zložil. Je dobre, že to pochopil. Iní by to možno nepochopili. Sú aj takí ľudia. Misia byť aj takí, lebo to by potom nebol svet. Musia byť aj nechápaví ľudia. Ako napríklad ten čašník, čo dobrých päť minút pri nej stál. A až potom pochopil, že je na dne.
Ach, prišiel nejaký taxík. Tuším z neho vystupuje Boris. Ehm, je to Boris.
Prišiel som k taxíku a zaplatil som mu danú sumu.
,,Počúvaj ma dobre. Valentína je vo vnútri. Už som jej to povedal, že ťa to zrazilo. Teraz len jej choď povedať, že je prvý apríl."
,,Čože?? To nie. To nespravím. V žiadnom prípade. Bude si myslieť, že som duch, a skončí v blázinci. Bohužiaľ."
,,Tak jej to poviem ja. A basta. Keď ti ukážem toto," posvrbil som sa na nose, ako znamenie, ,,a ty prídeš k nám. Jasné?"
,,No ako chceš. Ale ja s tým dúfam, nebudem mať nič spoločné."
,,A budeš. A sleduj moju ruku a nos."

Valentínin pohľad

Sedela som na stoličke pri dverách a pozerala som do nema. Nemohla som tomu uveriť, že môjho Borisa zrazilo prekliate auto. Nedokážem to pochopiť. V tej chvíli si ku mne opäť prisadol Gusto, ale teraz z opačnej strany stola, aby videl von, alebo ja neviem."
,,Ehm..." začal, ,,S Borisom sme si všetko vymysleli. Je prvý apríl, a on ti pripravil takéto mučenie. Chceš ho vidieť? Čaká na teba vonku, ak mu to nedovolíš, v žiadnom prípade sem nepríde."
,,Kde... kde je?"
,,No mám ho zavolať?"
,,Áno. Chcem ho vidieť." Ehm. Chcem mu dať facku za blbý žart, a potom idem na pohreb. Zrazu sa pozrel niekam von, a poškriabal si nos. Za mnou sa ozval mužský hlas.
,,Valentína? Prepáč, ale nevedel som čom ti mám dať na deň bláznov, tak som si vymyslel toto. Viem, že to nieje práve najvtipnejšie, ale čo už. Kľudne ma zbi, ak si myslíš, že si pre mňa na posmech. Ale ja ti vopred hovorím, že ty si kráľovná môjho srdca, ktorá nikdy nikomu nebude na posmech."
Nevedela som, čo mám povedať. Ale toto nikdy nebudem pokladať za vtip. To je jednoducho urážka. Ale aj tak. Je Deň bláznov. Teda tak to máme na Slovensku.
,,Viem. Ale trošku si to prehnal. Ale možno ti to odpustím. Ak ma o to požiadaš. Ale najskôr... no, prepáč. Viem, že som na teba nemala vyleteť, kvôli smrti mojim rodičom." pri tých slovách som sklonila hlavu a nechala som sa uniesť smútkom. Prvé slzy pre rodičov začali. Oni boli pre mňa vzorom, príkladom, a... ehm, veď viete, sú to moji rodičia. Môj otec ten bol super, o všetkom mi hovoril, nemali sme žiadne tajomstvá. To od neho som sa dozvedela, že mama trpí ťažkou chorobou, ktorá ju o niekoľko rokov porazí. Ale preto teraz určite nezomrela. Ona sa sama zabila. Mama mi to nechcela povedať, o tej závažnej chorobe. A za to som ju v niekoľkých prípadoch nenávidela. Ocka som mala rada. Vždy mi všetko vysvetlil. TO vďaka jemu som bola rozumnejšia než moji spolužiaci na základnej škole.
V tej chvíli som si uvedomila, že spím. Čo sa stalo? Je noc? Omdlela som? Ehm... nechcem sa stračiť, ale kto som? Začula som hlasy.
,,Ale prečo? Je to trvalé? Ako dlho..." ten hlas mi bol známy. Určite môjho otca. Mám vlastne otca?
,,Nie je to v žiadnom prípade trvalé. Má len ľahký otras mozgu." povedal druhý hlas.
Odvážila som sa otvoriť oči. Pár krát som zamrkala, aby som si zvykla na svetlo a ozvala som sa:
,,Mami, oci, ehm... kde ste?"
,,Valentína, ach som rád, že si sa prebrala. Vieš, ...kto som...?"
,,Nie. Kto ste? A kto je Valentína?"
,,Ehm. Ty si Valentína. A ja som..."
,,Boris."
,,Ako to vieš?"
,,Kde je Gusto? Koľko je hodín? Nechcem zmeškať mamin a otcov pohreb..."
,,Ako... to?"
Doktor len mykol plecami. ,,To nie je možné."
,,Je osem hodín večer, v ten istý deň, ako si zamdlela a buchla si sa o roh v reštaurácii."
,,Čože som sa?"
,,No... ešte môj vtip neskončil."
,,Aký vtip?" nechápala som. O čom to hovorí?
,,Ehm." ozval sa doktor, ,,Zrejme má ešte nejaké výpadky pamäti. Inak si to neviem vysvetliť."
,,Neviete si to vysvetliť?" neveril mu...Boris. Ale ako sa mámk správať k tomu Borisovi? Sme manželia alebo snáď frajeri? Rodina či priatelia? Ťažká dilema. Ale fakt. Veľkú časť si nepamätám. Ani kto je vlastne Gusto. On je môj frajer, snúbenec ba manžel? Akoby som zabudla priradenie, no viem, kto sa ako volá. Ja som Valentína. Valentína Robledová. A rada by som vedela, čo sa so mnou stalo.
Mám nápad. Trošku iný, ako som si predstavovala, ale myslím, že bude fungovať. Teda, mal by.
,,Pamätám sa na všetko." ozvala som sa. Bol to môj prvý krok. Ak všetko bude fungovať, teda ak mi bude niečo hovoriť, a ja budem prikivovať, tak by som sa mala všetko dozvedieť.
,,Vážne? Pamätáš sa na to, že ja som tvoj, ehm, frajer?" kládol otázku, ako som predpokladala, Boris. Prikývla som.
,,Aj na to, že Gusto ti povedal, že ma zrazilo auto, a potom, že je prvý apríl?" Ja... som si spomenula! Nie! Nepredstieram to. Vážne som s spomenula na pár udalostí pred mojím úrazom. Spomenula som si na to, že ma Boris opustil, a že mi volal, že je.. že sa nemôže vrátiť, lebo je... a ďalej nedopovedal, lebo údajne upadol do kómy.
,,Ja myslím tým, že som si spomenula na pár vecí pred týmto."
,,Aha. Ale aj to je niečo." pochválil Boris.
,,Prepáč, nechcela som ťa moc vzrušiť a potom to skaziť."
,,Nechám vás samých, mám ešte pár vizít. Veď to určite poznáte." prehovoril doktor.
,,Ďakujeme." povedal Boris, no stále sa na mňa pozeral. Keď doktor odišiel, Boris sa mi otočil chrbtom. ,,Vieš, ja som ťa mal premeniť už skôr."
,,Premeniť? Skôr? Nemám ešte všetky spomienky späť a ty mi hovoríš o nejakej premene?"
,,Áno, viem. Ja mám tvrdú pokošku, mne sa nič nestane, ani len škrabanec alebo nejaka zlomenina. Ďalej som nesmrteľný, ale za to starnem. Hoci u mňa rok života znamená asi desať rokov. Podľa toho mám asi dva roky. Som ešte len dieťa. Dospelosť je v normálnych rokoch 180. Čiže ako, hm... ako ti to mám povedať. Som napoli upír, ako z tvojho obľúbeného Twilight, a napoli s vlastnosťami, teda ako sa správam, vlkolak. Moji rodičia boli niečo podobné. Mama bola čistý človek, otec bol upír, a obidvaja v sebe ukrývali samé tajomstvá, takže asi z toho som napoli vlkolak." rozprával o nemožnom.
,,Je prvý apríl. Na toto ti už neskočím, ale..." preglgla som, zaklonila hlavu, ,,...keby si mi to povedal niekedy inokedy a trošku menej nemožné, možno by som ti uverila. A som hladná a smädná. A tiež by som bola rada, keby ma niekto odviedol na potrebu. Potom, sľubujem, budem spať ako bábo. Musím ešte veľa premýšľať."
,,Prepáč, zavalil som ťa priveľmi skutočnosťami, že mi nechceš v tento deď už nič veriť. Čo už. Budem sa s tým musieť zmieriť. Potom ti neskôr poviem o nesmrteľnosti a okolo toho. Idem za doktorom, čo ti mám dať jesť, a zavolám sestričku aby ťa zaviedla na vecko."
,,Ďakujem." zahundrala som. V skutočnosti nie som vôbec hladná ani smädná a už vôbec nepotrebujem ísť na WC. Len byť sama. A tiež sa mi nechcem spať. To som povedala iba preto, lebo je to normálne, keď to paciant povie, i keď to nie je pravda. Chcem byť sama, nič nerobiť. Akurát si urovnať myšlienky v hlave.
Takže, mama a otec sú mŕtvy, na to sa pamätám a veľmi dobre. Boris mi prišil ku dňu aj fóry, a to len vďaka tomu, že je prvý apríl. Stretla som sa s ním v pizzerii po tom, ako mi to povedal Gusto. Že Borisa zrazilo auto. A že upadol do kómy. Ale na jednu vec si nepamätám, čo robím v tejto čudnej krajine? Čo je to za štát? Nie sme na nejakom ostrove, alebo tak? Ja neviem. Je to na mňa priveľa spomenúť si. Stojí ma to veľa námahy, asi si naozaj potrebujem zajesť. A napiť, možno si aj ľahnem. Ach, prišla sestrička.
,,Ach, slečna Robledová, ja som vaša sestrička. Váš snúbenec ma zavolal, že ste hladná a ehm, potrebujete ísť na WC. Je to tak?"
,,V prvom rade, ďakujem, že ste prišli. No a po druhé, nikam nepotrebujem ísť, ale som hladná a potrebujem uhasiť smäd." odpovedala som. Je milá.
..Samozrejme, že vám donesieme niečo pod zub ale teraz fakt nemôžete, mysleli sme si, že sa dnes nepreberete, až zajtra, tak sme vám dali užiť lieky. Keď ste tak strašne hladná, skúste vydržať ešte..." pozrela na hodinky, ,,... tri hodiny. Je mi ľúto. A čo sa týka pitia, môžem vám dať len čistú vodu, čo teda budete piť stále."
Mala som trošku problémy si to zapamätať a tak som si vzdychla. ,,Nevydržím. Tie tri hodiny. Môžete mi, prosím zavolať môjdo ošetrujúceho lekára?"
,,Áno, ale trošku to potrvá. Máme pokazený výťah, takže kým dojdem na prvé poschodie, môže to trochu trvať. Sme veľká nemocnica, máme deväť poschodí a teraz sme na ôsmom."
,,Čo robí dole?!"
,,Neviem. Idem ho teda zavolať."
,,V poriadku. Ďakujem."
Ach! A ja že je milá, prdlajs! Ešte mi aj povie, že je pokazený víťah, keď to tak byť nemôže. Tu v ... ehm, v nemocnici nebývajú pokazené, pretože musia byť hneď opravené, a hlavne, v takej veľkej budove musia byť aj päť výťahov, tak nech nehovorí také nezmysli. Asi s tým budem musieť niečo spraviť. Zrejme... to ešte neviem.
Pól deviatej.
Desať hodín.
Štvrť na jedenásť. Ach, už ide doktor.
,,Prepáčte, mal som veľa vizít a nestíhal som to. Viete ma pochopiť, však?"
,,Tajže nemáte pokazený víťah, hej?"
,,Nie. Už sa nám to roky rokúce nestalo. Prečo sa vôbec pýtate?"
,,Vaša sestrička to vravela."
,,Sestrička? Kedy vlastne?"
,,Asi o osem petnásť."
,,Zvláštne. Mňa prišla zavolať len pre pätnástimi minútami. Už vtedy ste ma volali?"
,,Áno."
,,Nechajme to tak, ja si to vybavím."
,,Ďakujem, ale rada by som sa konečne najedla a napila! Vaša sestrička vám to nepovedala, že?"
,,Nebuťte taká, prosím. A nie nepovedala mi to. Určite už umierate od hladu."
,,To si píšte. Už môžem alebo ešte kvôli liekom nie?"
,,Akým liekom? Nemáte žiadne lieky, po ktorých sa neje."
,,Ďalšie klamstvo vašej sestričky." potrvdila som.
Doktor zavrtel hlavou.